Scéna.cz 

Onegin ako nejasná správa o súčasnom Rusku

Andrei Serban je uznávaný režisér, ktorý sa pričinil o inscenačný posun v opernom divadle minulého storočia. Preto treba privítať, že ho vedenie pražského Národného divadla oslovilo k stvárneniu novej inscenácie Čajkovského opery Eugen Onegin.

Serban sa rozhodol neísť cestou „najmenšieho odporu“, takže sa nevrátil k svojim starším konceptom (v minulosti inscenoval Onegina dva razy), ale pokúsil sa prísť s projektom celkom novým – vraj obrazom putinovského Ruska. Komentáre vlastného diela tvorcom sú obvykle nešťastné a je tomu tak i v tomto prípade. Divák by mal byť schopný dešifrovať posolstvo i bez návodu na použitie, no Serban akoby tušil, že by sa mu to nemuselo podariť. A veru – „putinovské“ Rusko z inscenácie príliš nepoznať (hoci si nie som istý, čím špecifickým sa má „putinovské“ Rusko vyznačovať), jedine snáď obraz oslavy u Larinovcov na chvíľku pripomenie moskovské kluby (či aspoň našu predstavu o nich).

Kľúčovou témou inscenácie je však Oneginova homosexualita (bisexualita?). Rozpaky nevzbudzuje v podstate logický výklad partitúry, ale nepochybne jeho realizácia. Čiastočne možno inšpirovaný Warlikowského réžiou v mníchovskej Bayerische Staatsoper (2007), pokúša sa režisér nazerať príbeh introspekciou hrdinovej sexuality. Na rozdiel od Warlikowskeho však Oneginovu orientáciu od počiatku zreteľne odkrýva (napríklad fyzickým dotieraním na Lenského). Oriešok, ktorý, nazdávam sa nerozlúskol ani Warlikowski, spočíva v tom, že sa ťažko vysvetľuje Oneginov náhly obrat v 3. dejstve, kedy pochopí, že Tatianu miluje – Serban tvrdí (opäť len svojimi slovami), že Onegin je vlastne bisexuál, ale tento svoj názor na javisku nijako presvedčivo netlmočí. Tragédia Onegina je tak popretá a záverečný výstrel vyznieva naprázdno – to, že sa Onegin zastrelí je len formálne gesto, ktoré režisérovi neveríme (treba dodať, že to posúva príbeh k melodráme – skutočne tragickým vyústením je predsa skôr výhľad na nutnosť dožitia nezmyselného a prázdneho života).

Na dôvažok, ostatným postavám zostal režisér mnoho dlžný a necháva ich tiež len načrtnuté – otázny je napríklad Lenského pomer k Oneginovi (skutočnosť, že sa miesto súboja de facto nechá odstreliť naznačuje, že si so sebou tiež nevie rady), ale aj rola Oľgy (herecky prirodzená a technicky precízna Hannah Esther Minutillová) a Tatiany (nevýrazná Wioletta Chodowiczová, u ktorej je dôvod hosťovania záhadou) v tomto príbehu. Situáciu už nemohli zachrániť ani obaja páni – Roman Janál v titulnej role a Aleš Briscein ako Lenskij – akokoľvek boli obaja v spoľahlivej speváckej forme a zjavne sa úprimne snažili vyhovieť režisérovým pokynom.

Dirigent John Fiore presvedčil viac než režisér – stmelil technicky dobre pripravený orchester i sólistov, hoci treba povedať, že výsledok pôsobil až príliš strojene a sterilne, akoby bez života. Akoby tvorcom múza nepriala.