Scéna.cz 

Opera SND v Prahe nenaplnila možnosti pohostinských vystúpení

Pravidelné a užitočné stretávanie sa operných súborov národných divadiel Slovenska a Česka sa už dávno stalo dobrou tradíciou. Aprílové hosťovanie bratislavskej opery bolo nezvyčajné už tým, že sa hrala len slovenská opera – predovšetkým stále fascinujúca Krútňava Eugena Suchoňa (ktorého nedožitú storočnicu si tento rok pripomíname) a posledná opera krátko pred slovenskou premiérou zosnulého skladateľa Juraja Beneša The Players.

The Players sú postmodernou parafrázou Hamleta. Na týchto stránkach sme už o opere stručne informovali, preto len dodajme, že pražské predstavenie sa podarilo podať veľmi dobre, so sústredenými výkonmi sólistov (najmä Jána Ďurča v jeho životnej úlohe) i orchestra pod vedením Pavla Tužinského. Zjednodušene povedané, skladateľ prevzal od Shakespeara základný model jednotlivca kladúceho si otázky a spochybňujúceho pevný fundament spoločenského poriadku. Tým sa pravdaže sám zo spoločnosti vyčleňuje považovaný za šialenca, v skutočnosti však zostáva jediný triezvy. Režisér Martin Huba sa v inscenovaní zložitej klipovej štruktúry sústredil na postihnutie scudzujúceho charakteru diela – všetky postavy sú neustále na scéne, aby sa podľa potreby mohli zapojiť do javiskového diania. Ústredným motívom inscenácie je potom kolektívne vyvolávanie duchov (ducha Hamletovho otca?), čo sa však napokon neukázalo ako najvhodnejšie, na rozdiel od adekvátnych prostriedkov insitnej štylizácie divadla na divadle – celá inscenácia pôsobí vlastne ako skúška, ktorá variuje rôzne možnosti vývoja, aby napokon všetky skončili len s jedným nevyhnutným výsledkom...

Krútňava je opera, ktorá si vyslúžila prídomok národná, hoci národného na nej nie je o nič viac než na iných operách iných skladateľov. Skutočne národnou ju robí predovšetkým počet naštudovaní a repríz, je to dodnes opera spomedzi všetkých slovenských a českých povojnových opier najhrávanejšia. Temer detektívny príbeh o hľadaní vraha zavraždeného Jana a dráme svedomia Ondreja Zimoňa s hlboko psychologicky prekreslenými charaktermi (Katrena a Štelina). Tesný vzťah k folklóru i realistický obraz dedinského života približujú Krútňavu do veľkej miery Jej pastorkyni (inšpirácia je i v osobitnej Suchoňovej kompozícii hovoreného spevu v jadre vychádzajúcej z Janáčka), sú však i nástrahou pre každého inscenátora. Čiastočne na ňu doplatil aj Juraj Jakubisko realizujúci v divadle svoju filmovú koncepciu z 80. rokov. Sujet bol dôvtipne prevedený do cyklického rámca štyroch ročných období, no celkový pokus navodiť filmovú atmosféru s typicky jakubiskovským tajomstvom a baladickou náladou sa nevydaril. Zrejme práve preto, že sa režisér príliš spoľahol na filmové prostriedky (čo môže vo filme urobiť krátky záber kamery na dievčatá bieliace bielizeň nemožno v divadle nahradiť nemotornou ilustratívnou hereckou akciou a podobných príkladov je mnoho). Polovičný divadelný úspech mohol a mal prekonať výkon hudobníkov a spevákov, no v tomto ohľade sa SND prezentovalo žiaľne, ba hanebne (orchester a zbor). Spomedzi sólistov vynikol Miroslav Dvorský v role Ondreja, no ani on Ondrejovi nevtlačil pečať nejakej osobitosti. Iveta Matyášová (Katrena) ani Ján Galla (Štelina) na svoje úlohy vokálne vôbec nestačili a popri všetkej profesionalite podali len veľmi priemerný výkon. Zdá sa, že nám chýbajú speváci, ktorí by zaspievali našu „národnú“ operu. Možno je to výzva pre nejaké české divadlo, aby sa so Suchoňom popasovalo...