Scéna.cz 

Alcina v Slovenskom narodnom divadle

Slovenské národné divadlo uviedlo 4.6.2004 premiéru vrcholnej opery G. F. Händela Alcina. Na javisko prvej slovenskej scény sa tak dostalo po dhlých rokoch barokové dielo a dramaturgia nového vedenia opery SND tak reálne dokazuje, že ňou deklarovaná žánrová pestrosť nebola povinným klišé, ale pevným presvedčením. Osobne si cením ešte viac to, že niektoré pozoruhodné projekty ako je nie len Alcina, ale aj opera 20.ho storočia, nie sú jednorázovým výkrikom, ale stávajú sa - i keď na kratšiu dobu - súčasťou repertoáru.

V prípade Alciny si zrejme požiadavka na zaradenie do bežnej divadelnej prevádzky vyžiadala isté kompromisy v rovine hudobného naštudovania. Šéfdirigent Jaroslav Kyzlink dielo previedol s tunajším orchestrom, ktorý pravdaže vonkoncom nie je zvyknutý na interpretáciu starej hudby. I keď som mal dojem poctivého, ba iskrivého naštudovania, predsalen má hudobná zložka k autenticite barokového hudobného prejavu ďaleko. Čosi podobné platí i o spevákoch - ani jeden zo sólistov nemá významnejšiu skúsenosť so starou operou. Nemohli teda zďaleka postihnúť špecifiká, ktoré by si táto hudba vyžadovala. Až na uvedené treba povedať, že sa úlohy podarilo obsadiť veľmi dobre. Suverénnym prejavom sa zaskvela predovšetkým fenomenálne talentovaná mladá sopranistka Adriana Kučerová v úlohe Morgany, ktorá zatienila aj starších kolegov. Čerstvá posila súboru má pred sebou sľubnú kariéru, ak bude starostlivo voliť repertoár. Petra Nôtová nevyhovela celkom vypätému partu Alciny, ktorý je až príliš zradný. Napriek tomu ale presvedčivým výrazom a jej vlastnou speváckou sugestivitou postavila plnohodnotnú postavu. Denisa Hamarová sa v postave Ruggiera zbavila väčšiny svojich hereckých zlozvykov a smerovala viac k prirodzenému prejavu, ktorý však nerealizovala naplno kvôli obtiažam s partom. Denisa Šlepkovská istila postavu Bradamante obvyklou kvalitou svojho temného mezzosopránu. Jej inak perfektná úloha však mierne utrpela slabším hlasom speváčky. Gustáv Beláček odspieval Melissa veľmi nečisto, presvedčivejší bol Marián Pavlovič ako Oronte.

Herectvo odvodené od konkrétnej psychológie postáv je len jedným z pozitívnych réžijných vkladov. Režisérka a scénografka Zuzana Gilhuus umiestnila operu do abstraktného priestoru. Alcinin ostrov sa vypína uprostred strmej šikminy. Je spodobený v hranolovitej stavbe, v ktorej sedia zboristi a aj sama Alcina, uprostred prepletenej konštrukcie z akýchsi prepážok či trubiek. Spletenec ľudských osudov, ale i zmätok v duši sú len jedny z možných interpretácií ústredného scénického objektu. Vzťahu Ruggiera a Alciny dodala režisérka kus bez zábran rozohranej lascivity, ktorú podčiarkujú dráždivé červené šaty Alciny. Bradamante si získa Ruggiera naspäť až potom, čo si sama presne takéto šaty oblečie! Tento Ruggiero je veru povrchný. Svet Alciny a ľudí je jasne rozlíšený aj v kostýmoch - Bradamante a Melisso sú ozbrojenými stredovekými rytiermi, ktorí neváhajú zničiť rajskú pohodu ostrova. Režisérka úmyselne rozostruje hranice medzi dobrom a zlom - jej Alcina určite nie je postava záporná, skôr nešťastná. Scénografia a svetelná mágia veľmi metaforicky rozohrávajú príbeh o raji a jeho zničení, ktoré ale vedie k obnoveniu relatívnej harmónie ľudskej spoločnosti - nevedno či lepšej, než bola tá magická... Bratislavská inšpiratívna inscenácia je skutočne pozoruhodným znevšednením repertoáru a dúfajme, že sa na ňom udrží čo najdlhšie.
Písané z reprízy 28.12.2005.