Scéna.cz 

Pucciniho Víly ve Vídeňské Staatsoper

Spolu s Janáčkovým Osudom v réžii Davida Pountneyho, ku ktorého reflexii sa vrátime v najbližšom čase, uviedli vo Viedni prvotinu Giacoma Pucciniho Víly. Dramaturgia siahla po autorsky revidovanej, tzv. turínskej verzii, v ktorej autor pretvoril pôvodnú jednoaktovku Le Willis v dvojaktovú operu-balet Le villi. Rozprávkový príbeh slovanského pôvodu (známy aj z Adamovej Giselle) o mládencovi, ktorého zahubí odvrhnutá snúbenica tým, že ho ako víla vtiahne do smrteľného tanca, pretavil Puccini v romantickú operu verdiovského strihu. Počuť v nej však jasne osobitosť génia a vonkoncom nemá hodnotu len dokumentačnú.

V dome debutujúca režisérka Karoline Gruber si položila otázku, prečo mladý snúbenec, ktorému sa otvára perspektíva spokojného a bohatého života s mladou a krásnou gazdinou, od milenky ujde. Je logické, že to je práve tento spokojný meštiacky život, ktorý ho vydesí. Jeho svokor už novomanželom nachystal nový nábytok v štýle 5O.-tych rokov, značne nevkusných farieb, ktoré pripomínajú zariadenie detskej izby (a obohacujú tak interpretáciu ešte o jeden prvok, totiž o istú nedospelosť Anny). Po svojom návrate z cesty nachádza Roberto už len spustnutú, prázdnu krajinu, ktorej metaforou je chladnička – predtým plná jedla, teraz prachu. Režisérka síce v programe deklarovala ešte aj iný výklad jej diela, podľa ktorého je Anna do úlohy gazdinky násilne vmanipulovaná spoločnosťou, teda zborom. Treba ale povedať, že ide o konštrukciu, ktorá sa na javisku vôbec neodohrá; Robertova milá pôsobí dojmom, že za sporák ide dobrovoľne a rada. Inscenácia má podľa mňa iný problém – v spôsobe práce s hercom. Fyzické konanie aktérov je totiž vo výraznom rozpore s jeho hudobnou charakteristikou. Veľmi rušivo a toporne napríklad pôsobí, ak pri lyrickej árii, v ktorej sa vyznáva láska, interpretka vstane a celkom mechanicky ide ku sporáku, niečo varí atď. Nemožno úplne zrušiť súvislosť medzi hudobnou a javiskovou rečou, pretože inak dochádza k nechcene komickým disonanciám. V hereckej rovine sa tak bohužiaľ nepodarilo nájsť adekvátny prostriedok výpovede.

Hudobné naštudovanie večera zastrešila mladá, no už etablovaná austrálska dirigentka Simone Young, ktorá prekvapila najmä veľmi civilným cítením romantického Pucciniho. Svojim spôsobom hrubá koncepcia, ktorá nenechávala vyznieť niektorým výstredným finesám mladého skladateľa, mala legitimáciu práve v celkovej koncepcii inscenácie, ktorej bola organickou súčasťou. Z tohto hľadiska najviac zo všetkých troch sólistov obstála Krassimira Stoyanovová (Anna). José Cura (Roberto) predsalen neodolal príležitosti „pekného spevu“, ktorým sa nechal uniesť k prílišnému sentimentu. KS Franz Grundheber (Guglielmo) vyhovel skromným požiadavkám režisérky (i partitúry) na jeho rolu náležite, ale prospelo by menej strnulosti. Po všetkých stránkach dokonalý zbor zažiaril pod vedením Ernsta Dunshirna.