Scéna.cz 

Ilustrované Requiem v Divadle Solidarita

Režisérku Evu Bergerovú zaujalo Mozartovo chefs d’ouvre, v ktorom oprávnene cíti veľkú drámu. Nejde jí však o vyjadrenie čohosi všeobecného a jedinca presahujúceho, ako sa to podarilo Nekvasilovi v inscenácii Verdiho Requiem v Národnom divadle, ale naopak o individuálnu drámu samotného autora – od počiatku sa hrá o Mozartovi, o geniálnom umelcovi, ktorého pohlcuje vlastné dielo až k nevyhnutnému sebazničeniu. V tomto je východisko podobné posledným obrazom Formanovho filmu.
Koncepcia je teda od počiatku jasná – prichádza Mozart v zápale tvorby, zúrivo komponuje, zatiaľčo znie hudba „v jeho hlave“, až padá vyčerpaním na zem. Zo sfér podvedomia sú aj obrazy, ktoré sa zdajú Mozartovi vo sne, kedy svoje dielo diriguje, ba účastní sa jeho predvedenia (sadne si do hľadiska). Bohužiaľ to, čo je od počiatku relatívne určité sa časom triešti vo vedľajších a zbytočných sujetových odbočkách, kedy tvorcovia akoby nevedeli čo ďalej s načatou témou. Pristupuje sa k ďalšiemu, tentokrát už nie štylizovane, ale realisticky vedenému hraniu na tému „Z Mozartovho života“. Otvárajú sa stále ďalšie témy – napríklad s duchovno-náboženským obsahom skladby sa významovo hrá až v druhej polovici inscenácie. Keď herci (speváci?) opustia pevný breh štylizovaného rámca, stávajú sa banálnymi ilustrátormi, no aj poučený divák sa orientuje čoraz ťažšie a obávam sa, že to nie je jeho vina.

Ak sa o réžijnom stvárnení dá diskutovať, neplatí to o „remeselnej“ stránke inscenácie. Hudobné prevedenie bolo totiž naozaj hanebné. K produkcii bol prizvaný zbor a orchester, ktorých názvy sa človek nedočíta v programe. Zrejme ono typické „Kto má čas“ a adekvátny výsledok. Nepopieram nasadenie dirigenta Karla Loulu, fakt ale je, že si vôbec neporadil s totálnym rozhodením nástrojových skupín, s falošnými tónmi (!) a nezospievaným zborom, z ktorého treba snáď vyzdvihnúť znelé tenory. Vzhľadom na tristnú úroveň hudobného naštudovania pôsobili uspokojivejšie výkony Libora Kasíka, Jana Morávka a s výhradami tiež Nadi Ladkanyovej. Za hranicou tolerovateľnosti sa však ocitla sopranistka Šárka Malínková, ktorá svoj part absolútne nezvládala. Jej hlas má vôbec fyzické problémy dostať sa na požadované výšky a zjavne potrebuje systematické školenie, pretože technika pani Malínkovej je takpovediac „od prírody“. Škoda, že sa hudobnej stránke veci nevenovalo výrazne viac času, dojem z inscenácie by mohol byť o dosť lepší.