Scéna.cz 

Nejběsnější horor v dějinách Národního divadla

Nové dielo Petra Kofroňa (hudba), Zdenka Plachého a Jiřího Šimáčka (scenár) – poslední dvaja členovia zoskupenia „Střežený Parnass“ – Fantom čili Krvavá opera je voľnou variáciou príbehu o fantómovi opery, známeho z viacerých prepisov filmových či Webberovho muzikálu. Vyznieva žiaľ ako lacná perzifláž a jeho hodnotu najlepšie vystihuje vzácne múdro podtitulku, ktoré je citátom z libreta. Text je prešpekulovaným a neporozumiteľným – v princípe ide o to, že Fantóm sa snaží uviesť upravenú Smetanovu Libušu, v čom sa mu snaží vedenie opery hrdinne zabrániť – na predstavení sa ale temer nič nedá pochopiť. Zámerne je volený vysoký až archaický jazyk a obraty ako: „Uznávati a chtíti, co musí býti, znamená tvořiti.“ apod. – nevedno ale či ide o iróniu (ak áno, tak to nebolo poznať) a obávam sa, že to autori mysleli vážne. Niektoré časti pôsobili ako vyslovená bezradnosť (napr. nezmyselný prednes Wolkerovej Poštovej schránky). Zlyhal aj pokus o navodenie hororovej atmosféry samotným umiestnením do netradičných priestorov (foyer, prvý balkón, galéria a priestory pri základných kameňoch). Zostáva pre mňa tiež záhadou prečo si tak úbohá záležitosť vynucovala zaplatiť „konzultanta psychológie konania postáv“. Miesto hudby v samotnom „opuse“ je vlastne veľmi malé a dielo má omnoho bližšie k činohre než k opere. Sklamal ma i vklad Petra Kofroňa, ktorého hudba zďaleka nedosahovala úrovne iných jeho skladieb.

Ťažko tu viesť ostrú hranicu medzi inscenáciou a operou ako takou, keďže interpretmi (dirigent Petr Kofroň, režisér Zdenek Plachý) sú v tomto prípade samotní autori. Inscenačná koncepcia je postavená ako varieté v znamení sloganu „nejběsnější horor v dějinách Národního divadla“. Skoro by som dal inscenátorom za pravdu, ale obávam sa, že oni nemysleli taký horor, aký vytvorili. Vyčítať možno mnohé. Za celkom samoúčelné považujem kúzelnícké triky, ktorých bolo plno – ich pôvodným účelom bolo asi vystrašiť. Kvalitu ich prevedenia si ale netrúfam posúdiť – nie som na mágiu a čary odborník, ich dramatickú funkciu však nevidím.
Z umelcov sa s neľahkou úlohou dôstojne vyrovnali činoherci Petr Pelzer ako Riaditeľ opery i Michal Zavadil v úlohe Egypťana – akéhosi sprievodcu celým predstavením. Jediné spevácke party stvárnili Vanda Šípová (Kristýna) a Eliška Weissová (Eva). Ich spev však celkom ničila akustika preistoru, sprievodná reprodukovaná hudba a prípadne i amplifikovaný slovný doprovod. Do koncepcie hrôzy nezapadli ani zboristi predstavujúci husitov pri základných kameňoch, ktorí nenaštudovali text a prednášali ho z dosiek – niektorí dokonca s okuliarmi na nose. Škoda nevyužitej príležitosti, ktorá sa s námetom ponúkala!