Scéna.cz 

Rozpačitý Falstaff - o aplauz sa v Národnom divadle zaslúžili najmä sólisti

Ťažko povedať aké konkrétne dôvody viedli dramaturgiu pražského Národného divadla k uvedeniu Verdiho burlesknej rozlúčky so životom – jeho poslednej a v mnohých ohľadoch isto grandióznej opery. Zrejme to nebolo ani tak prahnutie po vyjadrení sa k svetu prostredníctvom Falstaffa, ale hádam len nutný hold dielu, naposledy v Prahe uvádzanom v 80.-tych rokoch. Že bol ako režisér oslovený činoherec Martin Huba (a na základe videného nepredpokladám, že by iniciatíva vyšla z jeho strany) sa zdá byť logické, pokiaľ sa hľadal režisér, ktorý by dokázal vdýchnuť Falstaffovi život a zároveň nepobúril nijako avantgardnou koncepciou. Bohužiaľ práve voľba režiséra sa neukázala šťastnou. Je známa vec, že Huba je predovšetkým majstrom hereckej réžie (súc sám pedagógom); Rómeo a Júlia či Lear na Pražskom hrade alebo Hubova doposiaľ snáď najlepšia réžia – Višňový sad v SND – dokazujú, že Hubovou devízou je schopnosť jemného nuancovania v hereckých kreáciách a vzťahoch, hoci vždy len v predpokladaných intenciách dramatika, akosi bez svojbytnej myšlienkovej koncepcie vzťahujúcej sa k nášmu životu „tu a teraz“. Tieto seba obmedzujúce hranice dramatikovej perspektívy, ktoré si Huba vytyčuje, však režisér prekonal prinajmenšom dva krát – v spomínanom Višňovom sade závažne sa dotýkajúcom doby precitnutia z ponovembrových ilúzií svojou elégiou zmaru a v inscenácii opery Juraja Beneša The Players, zobrazujúcej tápanie a blúdenie dnešného človeka v svete bez poriadku, hodnôt a étosu. Nič také sa však pri Falstaffovi nezopakovalo. Hoci Hubovi nemožno vytknúť dôkladnú hereckú prípravu sólistov aj zboru (a že tej práce muselo byť neúrekom je nepochybné), veľmi detailnú výstavbu jednotlivých postáv či úspešnú transpozíciu hudobnej fraktúry do logiky divadelných situácií, inscenácii chýbala predovšetkým všezjednocujúca idea, v ktorej by režisér preukázal svoj autorský postoj a vysvetlil prečo a o čom Falstaffa hrá. Základná myšlienka koncepcie – voliéra postavená na javisku navodzujúca pohľad na ľudský život ako život v klietke – sa pritom zdala byť sľubná, len keby bola viac domyslená (prečo má napr. „voliéra“ dvere, ktorými možno voľne vchádzať sem a ta) a rozohraná, teda skutočne zapojená do štruktúry inscenácie, nie len ilustrujúca proklamované posolstvo. Dodajme, že na premiére často chýbala i žiaduca iskra a vtip, niektoré gagy navyše patrili do kategórie tých prvoplánových a predvídateľných.

Petrovi Ferancovi za dirigentským pultom možno vytýkať nielen istú tvrdosť a akademickú strohosť neveľmi temperamentnej interpretácie, ale aj lapsy v súhre ansámblových scén. Napriek všetkému sa však nazdávam, že inscenáciu možno v niektorých ohľadoch považovať za úspech. Hra orchestru však vynikala neobvykle čistou interpretáciou a aj kvalita speváckych výknov ďaleko prevyšuje bežný štandard Národného divadla. Vynikol najmä Ivan Kusnjer, ktorý popri príkladnej technike obdaril titulnú postavu i vážnejšou polohou, jeho Falstaff je vôbec akosi smutnejší, než je bežne zvykom. Rovnocenným protihráčom mu bol Vladimír Chmelo ako Ford so znelým, plným barytónom, čistým frázovaním a zreteľnou artikuláciou. Mária Haan i Monika Fabiánová ako Alice Ford a Meg Pag dostáli svojim roliam dôkladnou interpretáciou, ku škode veci však ich hlas nedisponuje patričnou prieraznosťou (tu by však mal pomôcť i dirigent). Parádne si vystrihla menšiu rolu Quickly Yvona Škvárová, za veľmi sľubné možno označiť talenty Zdeňka Plecha (Pistola) a predovšetkým Kateřiny Kněžíkovej (Nannetta), ktorá očarila ľahkou prirodzenou koloratúrou a zahanbila mnohých skúsenejších spevákov. Možno sa len pýtať, či tých pozitív na inscenáciu prvej scény nie je málo...